Nazretie do nedávnej socialistickej minulosti ponúka Pavol Boriš v knihe Moje zimné písačky. I keď sú to jeho zážitky, podobný život mala väčšina z nás. Týkalo sa to nielen obmedzeného cestovania do zahraničia a nákupu v Tuzexe, ale aj rozhlasového a televízneho programu, či každodenného šedého života. Napriek neradostnej dobe ju autor občas vtipne uvádza v 28 kapitolách, i o ponožkách.

Potvrdil to aj na krste knihy v pezinskej Mestskej vinárni, kde ho kamaráti oficiálne certifikátom prijali za rodeného Pezinčana, po 62. rokoch bývania v ich meste. Bol to výnimočný i veselý akt, ale zaslúžený ojedinelý titul vďaka Borišovým pestrým aktivitám. Aj o nich sú písačky tejto charizmatickej osobnosti.

Jeho rodičov z Dolnej zeme po druhej svetovej vojne agitátori zlákali k návratu na Slovensko. V lete 1947 sa Borišovci presídlili do domu po Maďaroch v obci Neded, ktorí ich naopak vystriedali. Na svojich poliach v novom prostredí negazdovali dlho, v 50-tych rokoch nastalo združstevňovanie. „Dedo Boriš nechcel vstúpiť do JRD, takže si tento čin odsedel v base. Súdruhovia zlomili všetkých a začalo sa hospodáriť na spoločnom,“ spomína autor, ktorý sa narodil v najbližšej pôrodnici v Šali (1954). Opisuje radostné detstvo aj viacgeneračné bývanie v dome s gazdovským dvorom, domácimi zvieratami a ovocnou záhradou, čo rodine na dedine poskytovalo vhodnú potravinovú sebestačnosť. Teraz ju  nahrádzajú zahraničné hypermarkety.

Ako chlapec sa nenudil, s kamarátmi pásli kravy, veľa sa hrávali, chytali ryby vo Váhu, rád chodil do vinice za riekou. „Mnohí tam išli kompou, ja na bicygli, bol to taký vidiecky turizmus,“ svojsky konštatuje. Spomína na školské časy v Nedede a od druhej triedy v Pezinku, kam sa rodina presťahovala. Žiaci mali ranné rozcvičky, spievali v stoji pri laviciach, sedávali s rukami za chrbtom. Do školy aj do práce sa chodievalo i v sobotu. V meste mu chýbal Váh, všeličo bolo nové. Prvý raz videl automobilovú dopravu, vysoké činžiaky s televíznymi anténami, pieskoviská so šmýkačkami, tiež radiátory, umývadlo, splachovací záchod a iné vymoženosti civilizácie.

Záujem o prírodu mu ostal a v piatej triede s kamarátmi založil trampskú osadu. Zaujímal sa o históriu okolia – staré bane, mestské hradby s vinohradom, tehelne, schátraný kláštor a mlyny na potoku Cajloch. Vydesili ho tanky, ktoré videl v Pezinku 21. augusta 1968. Štúdium na strednej a vysokej škole v Bratislave bolo veselé s poznávaním hudobných klubov, galérií, viech a ľudí. Normalizáciou v 70-tych rokoch komunisti ukončili závan slobody pre občanov. Nielen v školách pre chlapcov a dievčatá bola povinná nová organizácia Socialistický zväz mládeže (SZM). „Na strednej škole to bola výsostne ideovo politická organizácia. Vyhol som sa jej vstupom do mestského SZM pri pezinskom klube Atlas. Tam sme organizovali koncerty, výstavy a iné kultúrne aktivity, chodili na turistiku, lyžovačky, boli sme dobrá partia,“ vyriešil nechcené.

Rástol jeho záujem o dobrú hudbu. Na vinobraní od kolotočiarov prvý raz počul slovo bitls, tam púšťali aj elvisovky, Rolling Stones a inú z rádia neznámu hudbu. Ako elektrotechnik vedel v prijímači vyladiť stanice na veľmi krátkych vlnách podľa západnej normy CCIR na frekvenciách 87,5 až 108 MHz, kde počúval albumy Beatles, Pink Floyd, Yes a ďalších svetových skupín. Lákala ho i domáca nepropagovaná a zakázaná hudba. Na jeho nápad sa v pezinskom amfiteátri konali Koncerty mladosti (1976 a 1977), ktoré vošli do histórie ako československý Woodstock.

Pod názvom JAZZ – ROCK – FOLK vystúpili Laco Gerhardt, Gabriel Jonáš, Pavol Kozma, Jaroslav Filip, Collegium musicum, Vladimír Mišík s Etc., Marsyas, Jazz Q Praha, Jiří Stivín, Fermáta, Energit, Bohemia, Vladimír Merta, Petr Lutka, Vlasta Třešňák, Pepa Nos, Miloš Janoušek, Dagmar Voňková, Zuzana Homolová, Gitka Šukajlová. Na druhom koncerte s vyše 5000-ovou návštevnosťou hral a spieval i čerstvý signatár Charty 77 Jaroslav Hutka. Bolo to jeho posledné verejné vystúpenie pred emigráciou. Koncerty mali priaznivé ohlasy v československej tlači, organizátori zasa výsluchy u eštebákov. Okresný výbor SZM Borišovi zrušil funkciu kultúrneho referenta a štátna moc nepovolila pokračovanie slobodných koncertov. Tie pre organizátorov nahral Petr Cibulka, signatár Charty 77 i neskorší autor Cibulkových zoznamov spolupracovníkov so Štátnou bezpečnosťou.

Čitateľ sa tiež dozvie prečo je Boriš celoživotný bicyglista a nemá rád košele, kde ho občas považovali za bezdomovca, že sa fajčilo takmer všade (vo vlaku, v lietadle, na schôdzi, pracovisku) a hoci vôbec nefajči poznal všetky značky cigariet. Prezrádza aké relácie boli v televízii a rozhlase, ako sa liečila horúčka a vyvíjali školské písatka, aká bola móda nielen pre mladých, že policajti kontrolovali dlhovlasých chlapcov podľa fotky v občianskom preukaze, rodiny si vedeli svojpomocne postaviť dom i všetko opraviť v domácnosti a vraj najviac krčiem a nalievarní v ČSSR mali v Pezinku. Spomína i na spartakiádu, základnú vojenskú službu, sviečkovú manifestáciu v Bratislave, perestrojku a iné udalosti, ktoré ovplyvnili život  v spoločnosti.

Vymenovanie jeho i raritných zberateľských koníčkov by zabralo veľa miesta, podobne ako zoznam osobností v jeho vinnej pivnici. Hudbu má rád aj syn Martin Boriš, ktorý už v chlapčenskom veku mal zbierku desiatok starých gramorádií a rádií z rôznych krajín, sám si ich opravuje. Jeho otec je pôžitkár kvalitného vína, s výškou 159 cm najmenší vinár v meste, ale patrí k najaktívnejším. Bol pri vzniku Združenia pezinských vinohradníkov a vinárov (1995) i o rok neskôr súťažnej výstavy Vinné trhy Pezinok. Ako strojársky inžinier od roku 1989 učil na Strednom odbornom učilišti, kde s kolegami založil Vinársku nezávislú organizáciu ViNO, na Deň učiteľov degustovali a oceňovali vína. Osem rokov organizoval gastronomický festival vo varení fazuľovej polievky Fyzulnačka, je jeho doživotný čestný predseda.

rNUlife.sk / Text a foto PAVOL ERDZIAK