Sam Smith "experimentuje" na novom albume Gloria

Nezastaviteľný singel „Unholy“, ktorý Sam Smith a Kim Petras nahrali už minulý rok v septembri, v poslednej dobe valcuje streamingové platformy po celom svete. Nie je sa čo diviť, že aj ten sa objavil na najnovšom, štvrtom albume Sama Smitha s názvom Gloria, ktorý uzrie svetlo sveta už 27. januára!

Smithov štvrtý album nesie prvky R&B, trapu a disko, čím sa pomaly, ale isto po špičkách vzďaľuje od jeho typických klavírnych balád – ale nie je to ten „drsný“ odchod, ako si môžu fanúšikovia myslieť.

Okrem „Unholy“ sa môžeme tešiť aj na 12 ďalších úplne nových trackov, ktoré budú ešte odvážnejšie ako titulný singel. Rozhodne sa tak máme na štvrtom štúdiovom albume na čo tešiť!

Umelci z hlavného prúdu, ktorí na seba upozorňujú a vydávajú správy o tom, že ich nadchádzajúci album je „album, ktorý som vždy chcel urobiť“, znervózňuje najmä nahrávacie spoločnosti. Fanúšikovia, ktorí túto hudbu milovali, môžu byť totiž v šoku a nadobudnúť nechcený pocit, že o ňu prídu.

Ale keď je týmto umelcom Sam Smith – ktorý to povedal o svojom štvrtom albume Gloria, podporený tlačovou správou, ktorá hovorí o „podráždenej, experimentálnej“ povahe albumu – stojí za to pripomenúť, že také tu už v jeho tvorbe bolo no zjavne mu to na popularite neuberie.

Smith tlmočil predchodcu Glorie podobným spôsobom: jeho tretí album Love Goes bol údajne „experimentálny“ a „umožnil mu byť tým, kým chcel byť v ten deň v štúdiu“.

Ako sa ukázalo, bol asi taký experimentálny ako balíček sušienok podporujúcich trávenie, pokiaľ tento experiment nezahŕňal ešte väčšie umocnenie spevákovho romantického vzťahového nešťastia, ako dávno predtým. Privodilo nám to pocit, že Smith nemusí byť najlepším recenzentom ich vlastnej práce.

Napriek tomu spolupráca s Kim Petras, ktorá predchádzala vydaniu Glorie, predstavovala pre Smitha odbočenie z nastavenej línie a pre Petras historický míľnik – úspech Unholy ako singlu znamenal to, že sa vôbec prvýkrát trans alebo nebinárny umelec dostal na vrchol amerického rebríčka Billboard Hot 100 – aj keď jeho zvuk nie je zvlášť novátorský; miestami obsahuje akoby gotickú atmosféru Billie Eilish okolo roku 2019 a Sophiin hyperpop produkčný štýl zakotvený v jej DNA. Okorenený o príbeh o priamočiarom ženatom otcovi, ktorý sa tajne „rozžhavil“ v gay klube s názvom Body Shop, obsahoval strohý elektronický zvuk – rovnako ako jeho minimalistická, dancehallom ovplyvnená nasledovníčka Gimme.

Na Glorii je po hudobnej stránke zvukovo veľa vecí, ktoré by sa dali ľahko zaradiť do predchádzajúcich troch albumov Smitha: balady How to Cry a Perfect; záverečná spolupráca s Edom Sheeranom, Who We Love, ktorá znie presne tak, ako by ste očakávali. Napriek tomu môžete zaznamenať odklon od zvuku vedeného klavírom, s ktorým si Smith urobil meno: je tu náznak pomalého R&B jamu z 80. rokov v No God či Six Shots.

Zatiaľ čo sa Smith stále zvykne zobrazovať ako bezmocná obeť romantickej katastrofy – nešťastnej lásky v štýle životných výčitiek typu „ako si sa ma mohol tak ľahko vzdať?“, plačúc na nahrávke Lose You – texty občas naberú optimistickejší smer: v Love Me More či Perfect sú istejšie a obsahujú sebapotvrdenia, ako aj množstvo piesní, v ktorých je sex zobrazený ako príjemný, nie len ako ukojenie pudov či predohra k následným mesiacom uplakaného nešťastia.

Ústredným motívom ostáva Smithov hlas, ktorý je silný, až neuveriteľne taký, keď je zachytený zblízka v singly How to Cry – ale nezodpovedá jeho štvoroktávovému rozsahu s podobnou šírkou emócií: vždy znie, ako keby prosil alebo hovoril ti niečo strašne znepokojivé.

Text piesne Unholy zobrazuje otca uzavretého v pojmoch, ktoré sú buď pochlebujúce, alebo chlípne – „špinavý, špinavý chlapec“ – ale Smithov prejav prinajmenšom naznačuje trápenie, ktoré sa skrýva pod dvojitým životom hlavného hrdinu.

Najlepšou skladbou, najväčším hitom z nového albumu Gloria, by mohla byť nahrávka v štýle disco I'm Not Here to Make Friends o hľadaní vzťahu na jednu noc na tanečnom parkete, akoby v pokračujúcej tradícii piesne I'm Caught Up (In a One Night Love Affair) od Inner Life. V týchto klasikách zo 70. rokov existuje náznak nešťastia, ktoré rýchly prechod nevyrieši: ak I’m Not Here to Make Friends urobí niečo podobné, je to skôr na Smithovom speve ako na slovách.

Ale inde je jeho hlas problémom. Ak spievate o láske k sebe alebo o flirtovaní tým istým bezútešným tónom, akým spievate o tom, že vás opustil váš nedávny bývalý partner, nielenže to nebude pravda, ale bude to mať vyrovnávajúci účinok, takže výsledok bude pôsobiť menej rôznorodo.