Koncert na želanie v SND je hra plná gest bez slov so silným príbehom

Tri životné príbehy prežité v mlčaní

Činohra Slovenského národného divadla (SND) uviedla premiéru hry nemeckého dramatika Franza Xavera Kroetza Koncert na želanie.

Réžie diela, v ktorom z úst herečiek nezaznie ani slovo, sa ujala Kamila Polívková. Jej inscenačný tím, ktorý prináša na javisko tému osamelosti, stereotypov i obsesií, ďalej tvorí scénograf Antonín Šilar, scénu a kostýmy navrhla Zuzana Sceranková. Pod hudbu a pesničky do predstavenia sa podpísala Katarzia. Speváčka a skladateľka tiež účinkuje v inscenácii, spolu s ňou členky činoherného súboru Monika Hilmerová, Jana Oľhová a Ingrid Timková.

Všetky tri stvárňujú slečnu Raschovú. Textom Kroetzovej hry je iba libreto, bez replík postavy, len s opisom konania a akcií. Divák vidí príchody domov, osamelé večere, voľnočasovú aktivitu či starostlivosť o telo.

"Dá sa vnútorným monológom viesť mlčanlivý dialóg s divákom? Túto otázku ponúka Koncert na želanie, mĺkvy, hyperrealistický experiment, v ktorom sa scénografia a priestor stávajú hereckým partnerom. Autorom tejto hry či možno skôr libreta, v ktorom nepadne jediné slovo, je Franz Xaver Kroetz, nemecký dramatik, ktorý napísal približne sedemdesiat hier a patrí k najvýznamnejším divadelným autorom súčasnosti," uvádza SND v materiáli k predstaveniu.

^{"Tohto autora inscenujem prvýkrát, zaujíma ma, akým spôsobom sa dá na javisku zobraziť alebo rozprávať o skutočnom vnútornom svete postáv, text je špecifický v tom, že postava v ňom nerozpráva, pôvodne je to napísané ako monodráma, my sme to rozložili do troch rôznych vnútorných svetov," uviedla na štvrtkovej tlačovej konferencii Polívková.}

O slečne Raschovej toho diváci veľa nevedia, okrem toho, čo vidia na javisku, príbeh postavy a priebeh jedného večera opísal autor na piatich stranách. Režisérka použila rôzne divadelné prostriedky, okrem hereckých sú v inscenácii dôležité svetlá, priestor, objekty a zvuky.

"Pre mňa je zaujímavé skladať dohromady celistvý obraz, ktorý potom viac vyjadruje to, čo sa odohráva vo vnútri než to, čo je viditeľné navonok. Paradoxne sa snažíme zviditeľniť neviditeľné. Toto sa s mojím tímom kontinuálne snažíme skúmať," vysvetlila Polívková svoj výtvarný prístup, ktorý je jej blízky možno aj preto, že pôvodne je divadelná výtvarníčka.

^{Za 60 minút ani jedno slovo. Nová inscenácia našej prvej scény - Slovenského národného divadla, svojim postavám zatvára ústa. A to aj za cenu toho, že skúša trpezlivosť diváka. Koncert na želanie je netradičným predstavením.}

"Perspektíva rozprávať cez obraz je mi blízka, zároveň je to tiež pre mňa prvá práca s hrou bez textu, doteraz sa v mojich inscenáciách veľa, veľa, veľa hovorilo," priznala režisérka. Dominujúcim v jej inscenácii či "divadelnej skratke života" je pocit osamotenia, ktorý vyvrcholí v hraničných situáciách.

Inscénacia ktorej dominuje mlčanie

Naučená bezmocnosť, neschopnosť vysloviť to podstatné. Nemecký dramatik Franz Xaver Kroetz postavil svoju tvorbu na tichu. Jeho Koncert na želanie tento koncept posúva do extrému. Výsledkom je komplikovaná štúdia osamelosti, ktorá nesadne každému.

Koncert na želanie je mĺkvy, hyperrealistický experiment, v ktorom sa scénografia a priestor stávajú hereckým partnerom. "Ponúka otázku, či sa dá vnútorným monológom viesť mlčanlivý dialóg s divákom," približuje SND Kroetzovu hru či skôr libreto. Koncert na želanie uvádza v slovenskej premiére, päťdesiat rokov od jej vzniku.

Polívková sa nebojí zmien. Z pôvodnej jednej miestnosti sú tri. S nimi aj tri postavy a tri príbehy pod jednou myšlienkou. Pri voľbe herečiek sa do rizika nešlo. Tri z najskúsenejších členiek činohry - Jana Oľhová, Ingrid Timková a Monika Hilmerová - hrajú klasicky solídne. A to napriek novej výzve.

"Bolo to veľmi príjemné, ale zároveň to bolo náročné. Sme zvyknuté používať pamäť inak, viaže sa nám s tým slovom, takže to bolo pre mňa určite iné," uviedla jedna z herečiek Monika Hilmerová.

"V podstate nám to vyhovuje, celý život sa živíme tým, že iba rozprávame," vyjadrila sa herečka Ingrid Timková. Na javisku vynikajú ich osobnosti. Bez akýchkoľvek slovných barličiek sú výkony trojice osobné. Každá na svojich piatich metroch štvorcových robí maximum.

"Sa musíme tolerovať a vzájomne sa na tom javisku cítiť, takže je presne vymyslené, kedy má ktorá pozornosť," dodala Jana Oľhová.

Návrat Katarzie

Do národného divadla sa vracia speváčka Katarzia. Jej relácia v rádiu sprevádza inak tiché posledné momenty ústredného tria. Či vám padne do vkusu, záleží len na tom, ako vnímate jej alternatívnu tvorbu. No tak ako v Antigone, aj tu sú jej piesne jednou zo zaujímavejších zložiek inscenácie.

"Vždy som z toho tak latentne nervózna a prvé dva týždne nemôžem spať, ale potom, keď začnem mať pocit, že mám niečo urobené, tak ma to strašne baví. Hlavne kvôli tomu, že mám pocit, že pracujeme v tíme," priznala speváčka.

Hodina stopercentného naturalizmu potrebuje trpezlivého a náročného diváka. Ten možno bude sklamaný z predvídateľného záveru. Avšak jednoaktovka bez dejovej línie vyniká skôr v drobnostiach, ktoré by ste si v inom diele ani nevšimli.

rNUlife.sk / teraz / foto: SND / Cyril Choma