Miroslav Cipár sa do Nežnej revolúcie aktívne zapojil a po roku 1989 pomáhal budovať demokraciu. Vážený rodák z Kysúc zaspomínal, ako prežíval November 1989 v Bratislave, stretnutia sa konali aj u neho doma. Po vzniku VPN sa stal súčasťou jeho koordinačného centra, no do politiky ísť netúžil.
Už ako žilinský gymnazista videl som zblízka, ako sa rodia komunistické kádre. Zväzácki funkcionári – naši spolužiaci chovali sa ako revolucionári. Boli pre nás ostatných, hoci všetci sme museli byť zväzákmi, smiešni, ale aj nebezpeční. Oni rozhodovali nielen o nás, ale aj o profesoroch.
Miroslav Cipár po gymnáziu vyštudoval Pedagogickú fakultu v Bratislave a keďže bol promovaný pedagóg, mal nastúpiť na miesto učiteľa v Spišskej Starej Vsi. Podarilo sa mu však vybaviť si prijímacie skúšky na VŠVU a tak síce s meškaním jeden a pol mesiaca nastúpil na VŠVU. „Vtedy fungoval taký žart. Tí, ktorí niečo vedia, idú študovať maľbu. Tí, ktorí sú horší, idú študovať grafiku. Tí, ktorí sú ešte horší, idú študovať reštaurovanie a tí, ktorí nič nevedia, idú študovať teóriu. Tento vtip bol do značnej miery pravdivý. A ten, kto išiel študovať maľbu, mal tri možnosti. Najlepší išli k Mudrochovi, tí horší k Želibskému a tí najhorší k Čemickému.“
Miroslav Cipár chodil na prípravnú maľbu jeden rok a potom prestúpil k Vincentovi Hložníkovi, ktorý na škole založil monumentálnu maľbu a bol jedným z prvých absolventov monumentálnej školy. „Neverím na to, že by mohol profesor niekoho ovplyvniť. Keď ovplyvní, tak skôr negatívne, to znamená, že študent prevezme jeho spôsob práce, myslenia a realizácie. Dôležitý človek bol pre mňa, samozrejme, Vincent Hložník a aj Peter Matejka, ale to boli len letmé dotyky, keď prišli na korekciu a povedali pár slov k práci a po týždni povedali pár slov opäť. Skôr sme si všímali ich prácu, než ich pokyny. Neverím na to, že umenie sa dá učiť. Umenie sa musí človek naučiť sám.“
V polovici 50. rokov na VŠVU nastali zlé časy. Miroslav Cipár si na to spomína: „Profesor Ľudovít Fulla odišiel a vládli tam tí, ktorí mali na starosti administratívu.“ Potom prišiel rok 1956. „Cítili sme, že sa niečo deje v Poľsku, Maďarsku a dialo sa aj u nás. Usporiadali sme karneval, ktorý mal aj kritické prvky a na plagátoch sa zjavila aj satira na školský systém.“ V máji 1956 sa v Bratislave konal študentský majáles, ktorý mal pre študentov aj nepríjemné dôsledky. Podľa pamätníka však išlo o študentsky veselú udalosť. „Boli sme čele pochodu. Ako prvý pochodoval na chatrnom koníkovi ako don Quijote Albín Brunovský a za ním na motorke s kamarátom som jazdil ja oblečený za rytiera. Bolo to veselé, ale zároveň to malo aj veľa ostrých satirických vstupov, na ktoré niektorí doplatili.“
Miroslav Cipár priznáva, že ako študent o svojej pracovnej budúcnosti nemal žiadnu predstavu. „Nevedeli sme, kde budeme robiť svoju prácu, ani kde budeme mať ateliér. Pohybovali sme sa v bubline, v ktorej bolo všetko neisté. A nakoniec sa stane to, že skončíme školu a musíme ísť na dva roky na vojnu. Takže po ôsmich rokoch štúdia idem na dva roky na vojnu. A už sa nedá robiť nič iné, len brániť vlasť pred imperializmom.“
Na vojne sa mohol venovať umeniu len vo voľnom čase, no napriek tomu tam ilustroval štyri knihy. Neskôr nadviazal trvalú spoluprácu s vydavateľstvom Mladé letá. „A vyvinul sa z toho taký systém, ktorý bol na konci nepríjemný, lebo som zistil, že z monumentálneho maliara som sa stal ilustrátorom a to sa mi nepáčilo. Prerobenie sa na monumentálneho maliara už bolo ťažšie, lebo som stratil kontakty s investormi a architektmi.“
Miroslav chodil po základnej vojenskej službe do vydavateľstva Smena a v ich štyroch detských časopisoch získaval výtvarnícku a ekonomickú istotu. „Dostal som honorár 50 korún, a to bolo dosť peňazí na to, že som mohol ísť na dobrú večeru do dobrej reštaurácie.“
V období perestrojky, kedy sa režim otriasal v základoch, sme ožili. Tri roky pred nežnou revolúciou ma presviedčali a nakoniec presvedčili, aby som kandidoval, a potom ma aj zvolili za predsedu mestskej organizácie zväzu výtvarníkov v Bratislave, ktorá bola najpočetnejšia.
Na začiatku nikto nevedel, ako to dopadne. Nežná revolúcia na Slovensku potrebovala odvážnych ľudí, ktorí sa bez ohľadu na následky postavili do predných radov. Medzi nimi boli aj výtvarníci. Nebyť ich vystúpenia v Umeleckej besede, udalosti by nenabrali taký rýchly spád. No málokto si dnes už pamätá, že sa to všetko začalo v byte u jedného z nich.
Bolo to prvýkrát, keď predsedom umeleckej organizácie sa stal nestraník. Spoločným úsilím sme vytvorili tlak a vynútili sme významné ústupky. Po známych pražských udalostiach, ktoré sme sledovali vo viedenskej televízii, sme sa rozhodli konať. V našom dome v nedeľu 19. novembra sme sa stretli jedenásti umelci a skoncipovali prehlásenie, ktoré naklepala na svojom písacom stroji moja manželka. Roztelefonovali sme našich priateľov, že text prečítame o piatej v našej výstavnej miestnosti, takzvanej Umeleckej besede. Tento text sa stal Dokumentom Nežnej revolúcie č.1.
17. november ich tak stretol pripravených. „V nedeľu ráno sme si telefonovali a stretli sme sa u mňa jedenásti. Deviati výtvarníci, spisovateľ a filmár a zvolali sme na večer stretnutie do Umeleckej besedy. Hneď na druhý deň sme v malej sále divadla ustanovili Verejnosť proti násiliu.“
Neskôr sa stal Miroslav súčasťou koordinačného centra VPN, no do politiky nikdy netúžil ísť. „Bolo to pre mňa nepochopiteľné, až komické, že som mal rozhodovať ako člen koordinačného výboru VPN o tom, kto bude minister kultúry. Pripadal som si nekompetentný. Odmietol som všetky ponuky na VŠVU na pedagogický postup s tým, že neviem riadiť ani seba, čiže nemôžem riadiť kolektív. Bola to obranná formulka, ktorá fungovala. Politické tendencie, ktoré nasávajú tých, čo majú záujem byť blízko pri zdroji, stávajú sa súčasťou politického tela. To cítite a vidíte na ľuďoch, ktorí tendujú k politickému telu, sú ochotní získavať výhody a funkcie.“
Hoci sa do Nežnej revolúcie Miroslav okamžite aktívne zapojil a po roku 1989 pomáhal budovať demokraciu, k súčasnosti je však napriek tomu kritický: „Množstvo mladých ľudí je suverénnych a idú do sveta, chcú niečo dokázať a robia zázračné veci a niekedy sa mi zdá, že je to nespravodlivé, že sme my nemali takéto príležitosti. Oni ich majú a mnohokrát ich nevyužijú. Nič iné, len troška guráže pustiť sa do nejasných projektov. Na dome, v ktorom sme bývali na Michalskej ulici, je nápis od Segnera: ,Čo vznikne z odvahy, pretrvá!´“
rNUlife.sk / týždeň, sme, markíza.sk
Loading...
