Slovinský architekt a urbanista Jože Plečnik sa na prianie československého prezidenta Tomáša G. Masaryka stal prvým oficiálnym architektom Pražského hradu, výrazne ovplyvnil jeho súčasnú podobu i prezidentskú rezidenciu v Lánoch. Jeho priekopnícke moderné stavby sú aj vo Viedni, rodnej Ľubľani a inde. Patril k najvýznamnejším architektom a urbanistom v Európe. Od jeho narodenia 23. januára 1872 uplynulo 150 rokov.    

Jožeho otec chcel mať zo syna tesára, aby prevzal jeho dielňu. Vďaka štátnemu štipendiu sa v roku 1888 dostal na priemyselnú školu v rakúskom Grazi, kde študoval stolárstvo a príbuzné odbory. Tam sa spoznal s profesormi, architektmi a študentami staviteľstva. Kreslením zaujal architekta Leopolda Theyera, ktorý ho prijal do svojho ateliéru. Náhle mu zomrel otec a rodina usúdila, že je ešte primladý na prevzatie stolárskej dielne, takže naplno sa mohol venovať vlastnému zámeru. Vo Viedni pracoval ako kreslič v továrni na nábytok (1892 - 1894), následne v architektonickom štúdiu Otta Wagnera, ktorý si všimol jeho talent a prijal ho na štúdium architektúry do svojej Akadémie (1895 - 1898). Za diplomový projekt na tému urbanistická úprava morských kúpeľov Schvelingen pri Haagu dostal Rímsku cenu. Jej finančnú hodnotu, na odporúčanie svojho profesora, využil na cestu do Benátok, Paríža a iných miest. 

Vo Viedni si založil (1900) architektonickú kanceláriu, kde pôsobil 10 rokov. Stal sa členom Viedenskej secesie, spoznal majiteľa továrne Johanna Evangelista Zacherla, ktorý sa stal jeho sponzorom i priateľom. Ten ho poveril projektovaním obchodno-obytnej budovy v centre Viedne. Zacherlhaus (Zacherov palác) bol Plečnikovou prvou modernou architektúrou a jeho najvýznamnejšou viedenskou realizáciou. V roku 1994 získal zlatú medailu za vytvorenie sály pre medzinárodnú výstavu v Saint Louis. O rok neskôr vytvoril 24. výstavu secesie, ktorá poukázala na jeho progresívne chápanie kostola. Plečnikove moderné stavby sa však nestretli len s porozumením, dokonca si znepriatelil následníka trónu Františka Ferdinanda. Ten kritizoval jeho prvý železobetónový Kostol sv. Ducha vo viedenskom Ottakringu a v roku 1911 zabránil, aby ho namiesto Wagnera vymenovali za profesora, hoci to trikrát schválilo kolégium akadémie.

Jože pochopil, že ako Slovinec nebude môcť vytvárať architektúru Viedne a rozhodol sa odísť do Prahy. Tam ho priviedlo priateľstvo so spolužiakom architektúry Janom Kotěrom a začal pôsobiť na jeho mieste profesora dekoratívnej architektúry na Vysokej škole umeleckopriemyselnej. Tvorbou zaujal T. G. Masaryka a po vzniku novej republiky sa stal architektom Pražského hradu, aby podľa prezidentovho priania ho prestaval z monarchického sídla na centrum moderného demokratického štátu. Hradným architektom bol v rokoch 1920 - 1935.

Plečnikove práce prezrádzajú vplyv stredomorskej architektúry aj viedenskej secesie, antiky a ranej talianskej renesancie. Jeho štýl kombinuje moderné a klasické prvky, najmä stĺpy, balustrády a piliere z kvalitných materiálov, ako bola žula a mramor. V rámci úprav navrhol nové usporiadanie záhrad Rajskej, Na valech a Na Baště, odkiaľ vedie Býčie schodisko na tretie nádvorie. Tam nechal vztýčiť monolit z mrákotínskej žuly. Podľa jeho plánov bol upravený byt prezidenta v Novom kráľovskom paláci, vstupná stĺpová sieň Španielskej sály, Masarykova vyhliadka s vinicou na severnej hrane Jelenej priekopy a ďalšie miesta. Na premeny Pražského hradu nadviazali nadčasové úpravy interiérov zámku v Lánoch a zámockého parku, oficiálna rezidencia českých prezidentov. Posledným jeho dielom v Česku je z roku 1932 kostol Najsvätejšieho Srdca Pána na pražských Vinohradoch, ktorý patrí k najpôsobivejším Plečnikovym stavbám a mal pripomínať Noemovu archu. Na jeho veži sa nachádzajú najväčšie hodiny v Českej republike s priemerom 7,6 metra. Pretože časť verejnosti ostro protestovala proti jeho plánovaným zásahom v okolí Pražského hradu a Hradčan, Plečnik spoluprácu s Masarykom a českým štátom ukončil a vrátil sa do vlasti.

V Ľubľani ovplyvnil urbanistické riešenie mesta, vybudoval školu architektúry a sídlo Národnej univerzitnej knižnice. Podieľal sa na prestavbe nábrežia a mostov, upravil hrad, tržnicu i kostoly. Medzi najznámejšie diela patrí Trojmostie cez rieku Ľubľanicu, tržnica, Národná a univerzitná knižnica, kostol sv. Michala na Blatoch. Pred druhou svetovou vojnou realizoval rôzne projekty aj v iných miestach Slovinska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny. Vytvoril rozsiahle dielo zahrňujúce väčšiu a menšiu architektúru, dizajn, interiérové návrhy a urbanistické rozvojové mestské plány. 

Na Plečnikove osemdesiate narodeniny mu udelili čestný doktorát od Viedenskej Technickej univerzity a Technickej univerzity v Ľubľani. V roku 1953 ho prijali za čestného člena R.I.B.A. (Royal Institution of British Architects). V roku 1956 dostal zákazku od prezidenta Juhoslávie Tita navrhnúť prezidentský pavilón v Brioni. Keď 7. januára 1957 zomrel, vystrojili mu štátny pohreb. Pochovaný je v rodinnom hrobe na cintoríne Žale, ktorý predtým projektoval. Niekoľko rokov pred smrťou navrhol a sám vytesal svoj náhrobný kameň. Plečnik sa nikdy neoženil ani nemal deti. V Ľubľani je Múzeum Jože Plečnika umiestnené v jeho dome v štvrti Trnovo, v Česku jeho pôsobenie mapuje expozícia v Rothmayerovej vile v pražských Střešoviciach. Najvýznamnejšie Plečnikove ľubľanské stavby zapísali vlani na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Pavol Erdziak / rNUlife.sk